Turistika

K turistike som sa dostala skutočne náhodou. Ale možno to nebola zas taká náhoda.

Ešte na základnej škole som tancovala v tanečnom krúžku. V 8., či 9. triede sme už boli na zábave, kde sme sa s mojou kamarátkou Helenkou vyskákali dochuti. A naše parketové výkony nezostali nepovšimnuté, lebo prišiel za nami pán Šarvaic Vilko, vedúci turistického oddielu telovýchovnej jednoty v Modranke a prihovoril sa nám asi takto: Jéj, dievčatá, vy tak tancujete, že by ste vedeli vybehnúť aj Kriváń. Nechceli by ste sa sťať členkami nášho turistického klubu? Máme tam asi 20 chlapcov, ale žiadne dievča!

Veru, nebolo nám viac treba. A tak sme začali chodiť na turistiku. Najskôr malé výletiky, ale neskôr už vačšie. Boli medzi nimi napríklad Stavbárska 50-ka, výstup na Kriváň, turistické zrazy letné celoslovenské, zimné, pochody po hradoch zámkoch a mnohé nádherné akcie. Ale najkrajšie spomienky mám na prechod Poľskými Tatrami a pohorím Fagaraš v Rumunsku s plnou poľnou na chrbte. 

Naozaj krásne roky - spev pri ohníčku s gitarou dlho do noci, boľavé otlaky na nohách a krvavé ramená od batohu,  varený kotlíkový guláš, palacinky robené v ešusi, sušené polievky, ktoré nám v Rumunsku pri stane zožrali somáre, kvákajúce ropuchy pred stanom, zobúdzanie sa pod zvaleným stanom, sušiace sa trenírky na paličke prehodenej cez pleco, priateľské pozdravy úplne neznámych ľudí v horách, ktorí sa s Vami rozdelia s posledným krajcom chleba, či poslednou fľaškou vody, búrka nad vrchom Fagaraš a mnoho a mnoho iných, pričom každý by mohol byť takým malým románom z môjho života.

Dnes sa aj čudujem, ako sme to mohli zvládnuť, niesť na chrbte 25 kg. batoh s výstrojou aj výzbrojou na 7, či 10 dní.

Možno tu raz doložím fotky z našich výletov z mladých rokov ako najkrajšie spomienky na mladosť.